Prežívať všetko tu a teraz

Autor: Lenka Jombíková | 6.8.2016 o 10:14 | Karma článku: 1,27 | Prečítané:  408x

Áno, všetko v tomto živote je pominuteľné. A nie je to o tom, že sa na nič nebudeme viazať, aby sme sa "vopred pripravili" a ubránili sa bolesti z prípradnej straty toho, na čo sme sa naviazali

alebo sklamania z príchodu inej budúcnosti, než akú sme očakávali. Pretože kto sa bojí straty, smrti, bojí sa aj života. Bojí sa to niečo naplno prežívať. A nejde iba o radostné chvíle, ale aj o bolesti. Všetko treba žiť, aj každú bolesť prežiť naplno. Prišla, lebo nám niečo chcela ukázať, niekam nás posunúť. Neprišla preto, aby sme si zopakovali poučky z múdrych knižiek o našej moci cítiť sa úžasne v ktorejkoľvek chvíli si zmyslíme, napriek čomukoľvek, čo nás v živote stretáva. Nie sme Budhovia, ale ľudia. A jednou úplne prirodzenou a základnou ľudskou reakciou a emóciou pri strate je ľútosť, smútok, clivota za niečím, čomu sme venovali svoju energiu, čas, svoj život. Je prirodzené, že keď o niečo takéto, čo tvorilo súčasť nášho života, prídeme, musíme rátať s tým, že budeme "tak trochu plakať", ako napísal Exupery. Ak si nedovolíme prežiť bolesť naplno, a budeme sa jej vyhýbať, lebo sa jej bojíme, lebo sme ju už raz stretli a sme ochotní použiť všetky možné záplaty sveta, len, aby nás rýchlo obišla, berieme si "obchádzky" cez alkohol, nové kliny, viac práce, viac drog, všetky tieto emócie pre túto chvíľu schováme, áno, cítime, že sme majstri sveta v osvietení, ale všetko sa v nás nakopí, uloží a bude chcieť von a liečiť - všetko sa nám vráti znova. V tomto matrixe sa na nás kladú úžasne požiadavky a hlavne na fotkách, že sme šťastní a úspešní a akí sme všetci silní a nič sa nás nedotkne. Nie, čo sa nás dotkne, sa nás dotknúť malo, lebo ego máme, mal ho aj Budha. Je to náš radca, i "zlý" pán, a na tento svet sme pre niečo prišli. Nie, aby sme sa tu tvárili šťastne pred svetom, ale aby sme žili život, všetok život, bolesť i radosť, lásku i strach, lebo to je ono, to je tá cesta, a nie je to hanba, ani naša prehra pocítiť dno. Je to náš život, a keď nás tam chcel "plesknúť", vedel pre čo to spravil. A odpoveďou je prežívať šťastie, no k tomu, aby sme ho vedeli aj skutočne rozoznať a spoznať, musíme prežiť aj opačný protipól. A nejde o to sa "nešťastiu" už raz a navždy vyhnúť. Sila je v tom, že veríme, že i zlé, čo nás postretne, vždy zvládneme. Nebudeme od toho odvracať pozornosť, lebo tak nás to naučili, že toto je ten "úspešný" človek, ktorý sa opráši a ide. Ale taký bude padať stokrát a ani raz si nevšimne, že si nezaviazal šnúrku na topánke, lebo sa ponáhľal vstať. Nie sú v tejto spoločnosti vytvorené podmienky pre to, aby sme si pád stihli aj uvedomiť. Doba je rýchla, včera sa Ti stala tragédia, dnes musíš vstať do práce, postaviť sa na javisko, nasadiť masku - a v konečnom dôsledku si sa aj na tú chvíľu cítil super, ďaleko od bolesti. Lenže to sú len dočasné záplaty a emócia zakopaná pod nekonečné množstvo rozptýlení matrixu. Kdesi na Východe, som čítala, keď ľudí postretne životná tragédia, môžu odísť na akýkoľvek čas do tých ich kláštorov, aby keď sa cítia mizerne, to aj naplno prežili, stíšili sa v sebe, pochopili a prijali. A nie je to "opustenie sa", ako si to tu tak voláme; "veď sa neopúšťaj". Lebo človek, čo si dovolí pozrieť sa tvárou v tvár tej obrovskej bolesti, strachu, ničoty a beznádeje, aj keď by ho to málo stáť život, buď teda zomrie od žiaľu, a nie je to jeho prehra, smrť je súčasť toho, že tu sme a toto si práve čítame, ale v oveľa väčšej pravdepodobnosti sa spustí proces liečenia, vráti sa jedného dňa sila a chuť do života. Naše telo, ego má v sebe všetky programy na našu záchranu. Len ich musíme počúvať. Dať im svoj priebeh, svoju slobodu. Keď cítime, že toto nedávame, tak sa máme vyrevať a nepotláčať to a nasilu nemeniť stav svojich emócii cez nejaké múdre pozitívne myšlienky. My si tu máme zažiť aj to zlo, tú bolesť. To nie je cesta k depresii či k "opusteniu sa". To je cesta k životu. Vedieť prežívať "tu a teraz". Pretože ak bolesť prišla tu a teraz, máme si dať s ňou pokec pri káve. Každý to dá. Príde len to, čo zvládneme.  A nenabádam k nejakej precitlivenosti, to je opačný extrém, ale ak máte pocit, že ste sa nezadržateľne rozlútostili pri pohľade na zdravú mačku na ulici, lebo sa vám zdá opustená, budiš, plačte. Ide tu o ťažké životné skúšky a situácie, ktoré si nielen že nedovolíme prežiť, ale ani pripustiť, priznať sami pred sebou, lebo sa nám samým zdá, že sme asi "slabí", alebo s nami asi "nebude niečo v poriadku". Nechoďte proti svojej duši, ak vám včera život vzal niečo cenné, netýrajte dnes ráno samých seba tým, že sa donútite ísť do posilky, lebo tam "zabudnete", i keď máte pocit, že vám krája dušu a všetko stratilo zmysel. Dočasné náplaste vzdialia momentálny stav bolesti, ak sa vám takto bude dariť žiť dlhšie, tak emócie časom zoslabnú, vám sa zdá, že ako ste danú vec majstrovsky prekonali, ale v skutočnosti ste sa obrali o veľkú lekciu bolesti, ktorá sa mohla spracovať v danej chvíli a vy by ste po tomto zlome kráčali životom ako nový človek. "Silnejší", lebo ste sa dostali bližšie k sebe samým a potykali si svojou dušou. A že teda ste si priznali, že vám je totálne na nič a zdá sa vám, že odteraz až do smrti už budete plávať životom ako mŕtvola v beznádeji, že teda nechcete vstať do práce, lebo vlastne nemá pre vás zmysel zarábať ďalej peniaze, lebo vy už cítite, že život sa končí - super, toto je ono, tak do práce nechoďte! Vezmite si dovolenku, zavrite sa doma či do lesa na chatu. A tam "umierajte" vo svojom žiali. Že vy teraz nemôžete, lebo život beží ďalej, a koho zaujíma, že máme zlomené srdce, v práci sú teraz dôležité projekty, a predsa tam na chvíľu zabudnete. Má to zaujímať vás. Lebo žiť dlhodobo v nejakej nepohode vedie k tomu, že raz si tú marodku zoberiete, lebo všetok tento tlak výusti do choroby. Prejavy tela nie sú nič iné, ako reč duše na fyzickej , "merateľnej" úrovni, aby ste so sebou niečo spravili, lebo tak, ako žijete sa ďalej už nedá. Si myslíme v tomto matrixe, že len keď nám dá lekár správu s vážnou diagnózou, tak je čas na veľké liečenie, lebo to máme čierne na bielom, ale že keď máme zlomené srdce, beznádej či všetko sa nám s*rie v živote, ale nedá sa to zrentgönovať, nie je to na fyzickej, hmatateľnej úrovni, tak to nestojí za reč. Omyl. Sama som si privodila chorobu, lebo som dlhodobo nepočúvala svoju dušu a riešila život cez náplaste. Nebol to úmysel, všetko mi to došlo až po niekoľkých rokoch, keď sa mi veci v živote opakovali, zdravotný problém dlho pretrvával. Konala som inštinktívne, túžila som po pocite šťastia naplnenia áno, tak som ho vyhľadávala, kde sa dalo. Ale keď mi bolo ťažko, svojej duši som rýchlo zalepila ústa cez nejakú vonkajšiu náhradu, naplnenie. Pritom to naplnenie začalo prichádzať, keď som sa izolovala od všetkého a dala si teda otázku. Ako ti je? Na hovno? Tak rev. A máš na to aj tri mesiace, keď nebude stačiť, aj rok. Nebála som sa prispôsobiť celý život tomu, ako mi je - tu a teraz. A to tu a teraz v beznádeji trvalo nakoniec obyčajné štyri dni. A prvotný pocit bol, že som už navždy zomrela! To navždy trvalo tri a pol dňa, potom už ani telo nezvládalo smútok a otvorila som si chipsy a hojdala sa hodinu na hojdačke ako dieťa... Odovzdala som to svojej duši, tá sa napojila, vesmír sa postaral. Čas, v ktorom som sa dotkla "pekla", komunikovala sama so sebou, mi dal veľa. Ma liečil. A nevravím, že po prekonaní niečoho budete už Budha a už sa vám do konca života nič neprihodí. Prihodí, ak to bude potrebné pre rast vašej duše. Je to v poriadku. Lebo všetko je pominuteľné. A kľudne sa na to viažte. To je už na ďalšiu knihu asi, ale tie múdre myšlienky, čo čítam, že sa nemáme na nič viazať a to, či ono preistotu nenazývať "mojim", lebo to tak v skutočnosti nie je a nikoho a nič nevlastníme. Toto sa asi nepochopilo správne. Pretože ja napríklad cítim, že keď som do niečoho vrazila čas a peniaze, tak tú záhradu budem nazývať mojou, aj keď mi ju možno zajtra vezme dážď... Ja sa na veci chcem viazať, veď je prirodzené, že keď celý život od decka maľujete, tak na toto umenie ste naviazaní, štetce sú vaša vášen a obrazy vaše diela, i keď vám môžu zhorieť pri nešťastnej náhode. Rovnako je to v rodine či partnerstve. Kto nás začal učiť, že sa nemáme oddávať partnerstvu, vzťahu a nie je správne partnera nazývať "mojim", lebo ho nemôžme vlastniť? Správne, nemôžeme, ale náš čas, ktorý sme mu venovali ho robí súčasťou nášho života. On je náš. A áno, možno oňho zajtra prídeme, ale prečo by sme dnes nemohli naplno precítiť lásku, ktorú cítime? Lebo sa musíme udržiavať "v strehu", aby sme "boli pripravení" na stratu, lebo si uvedomujeme pominuteľnosť všetkého? Gratulujem, to je krásne si uvedomiť. Ale aj život je pominuteľný a nijako ho nezastavíme. A radšej dnes nebudem dýchať a žiť, lebo sa budem udriažavať "v strehu", aby som bol akože už teraz "pripravený na smrť"? Čo to je za zvláštne hry na Budhou a bezcitných = "silných" ľudí? Tieto hry nám berú energiu. A tak nejak cítim, že kľúčom k všetkému je jednoduchosť, nebránenie sa zubami-nechtami negatívnym, bolestivým situáciam. Sú súčasťou, treba prijať, vždy ich zvládneme. Duša má v sebe neuveriteľné programy na svoju záchranu, liečbu, prežitie. Verte jej a nie cudzím ľuďom v bielych plášťoch. Jednoducho - všetko treba žiť. S pokorou a vďačnosťou. Ale aj k tomu aj cez tieto lekcie...Lásku Vám. 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.


Už ste čítali?